19.10.2016

Zainteresovanému uchu neunikli správy, ako vláda SR novelou Vodného zákona č. 364/2004 Z.z. ukážkovo zabránila cezhraničnému lukratívnemu biznisu s vývozom podzemnej vody zo Slovenskej republiky.

To, čo sa vo večerných správach nedozviete je, aký  ďalší dopad mala táto novela vodného zákona.

Počnúc 15.01.2015 novelou Vodného zákona č. 364/2004 Z.z. vstúpil do platnosti „§ 80d Prechodné ustanovenia“, ktorý v odseku (3) uvádza:

„Práva a povinnosti vyplývajúce z povolení a rozhodnutí vydaných do 14.01.2015, ktoré nie sú v súlade so zákonom účinným od 15.01.2015, je potrebné do 30.09.2017 uviesť s ním do súladu, inak strácajú platnosť“.

Novela zároveň v § 21 časovo ohraničila platnosť nových povolení, takže staršie – časovo neobmedzené povolenia na odber vody zo studne/vrtov, či vypúšťanie vôd  30.09.2017 automaticky stratia platnosť. Odber alebo vypúšťanie vôd bez platného povolenia je ako správny delikt pokutované.

V praxi to znamená požiadať prvostupňový orgán (právnické osoby – Okresný úrad, odbor starostlivosti o životné prostredie /OÚ OSŽP/, fyzické osoby – obec) o vydanie nového povolenia podľa § 21 vodného zákona. Povolenie orgánu na odber vôd potrebuje každá právnická osoba. Pri fyzickej osobe je to osoba, ktorá používa na čerpanie vôd čerpadlo (ľudovo „ponorku“).

Orgán vydá nové povolenie na odber podzemných/povrchových vôd v zmysle novely 15.01.2015 už len na 10 rokov. Podobné je to aj s povoleniami na vypúšťanie odpadových vôd. To by nebolo nič výnimočné, no tu prichádza povestný „háčik“:

V zmysle (7) § 21 novely prvostupňový orgán môže vydať nové povolenie len s kladným rozhodnutím Ministerstva životného prostredia SR o schválení záverečnej správy s výpočtom množstiev podzemnej vody. MŽP SR na schválenie zasadá približne 1x mesačne a podľa bilancie potreby a spotreby vodných zdrojov rozhodne o maximálnom možnom povolenom odbere.

Vypracovaniu správy pre vydanie povolenia predchádza rádovo niekoľkotisícový a minimálne 15 dňový (nový) hydrologický prieskum, ktorý si hradí žiadateľ bez ohľadu na to, či je miliónovou korporáciou obchodujúcou s vodou alebo šikovným „dedom s domom na samote u lesa“, čiže bez ohľadu na veľkosť žiadaného odberu vôd zo studne/vrtu/toku.

Z reality si vieme domyslieť, že korporácia si spracovanie hydrologickej správy bezpochyby zaplatí a nové povolenie vybaví, náklady pokryje zisk z predaja vody.

Ale žiaden strach! Novela vodného zákona nezabudla ani na „Dedka Šikulu“ a ponúka mu správnu možnosť v § 18, podľa ktorej každý na vlastné nebezpečenstvo a bez povolenia/súhlasu orgánu môže odoberať povrchové vody/podzemné vody na uspokojovanie osobných potrieb domácností, ak sa takýto odber vykoná jednoduchým vodným zariadením  a spôsobom, ktorý neobmedzí alebo neznemožní rovnaké používanie iným osobám.

Odsek (3) a (4) jednoduché vodné zariadenia presne špecifikuje: jedná sa o domové studne, z ktorých sa podzemná voda čerpá ručne,  pramenné záchytky s výdatnosťou prameňa menšou ako 10 l/min. a prenosné nádoby.

Skutočne dômyselné riešenie problémov nášho zdravotníctva: „dedko pri čerpaní vody ručne zapracuje na kardiu a ešte ušetrí energiu pre dom. Stačí len ručne napumpovať do rozvodov v dome pár atmosfér.

Čas sa kráti a počty žiadostí od tých, ktorí sa chcú vyhnúť pokutám zosúladením skutkového stavu s novelou vodného zákona, si v súvislosti s blížiacim sa termínom 30.09.2017 každý vie domyslieť. Situáciu nezlepšujú ani ziskuchtivé firmy, ktoré hromadne strašia odberateľov s blížiacim sa termínom, aby stihli „obslúžiť“ všetkých zákazníkov.

Podľa našich informácií sa termín 30.09.2017 bude musieť posunúť a povoľovanie odberov na základe povinnej správy schválenej MŽP SR sa odstupňuje napr. podľa množstvo a účelu čerpanej vody.

Slušným Slovákov, ktorí chcú žiť v súlade so zákonmi SR, princípmi zdravého sedliackeho rozumu a rešpektovať prírodné zákonitosti ostáva zatiaľ len neoficiálna mantra:

„Svitne tam vidina nádeje, ak legislatívcom sa konečne uráči,
odstupňovať sekeru zákonnú, podľa odberu v koláči.
Novelu vodného zákona s nádejou čakáme,
vyhrať zdravému rozumu priestor necháme“.

Autor: Mgr. Michal Rácik